MASOVE PLEMENA HOVADZIEHO DOBYTKA

·        

ABERDEEN ANGUS

Domovom jedného z najrozšírenejších mäsových plemien dobytka na svete je severovýchodné Škótsko. Na začiatku 18. storočia sa v krajinách Aberdeenshire a Forfarshire podarilo vyšľachtiť mäsový úžitkový typ dobytka, ktorý v prvej polovici 19. storočia chovateľ Hugh Watson prekrížením plemena Shorthorn zjednotil a položil tak základ tohoto plemena. V štyridsiatich rokoch 19. storočia bola založená v Anglicku prvá plemenná kniha a už v roku 1860 sa uskutočnil prvý import zvierat do Kanady a neskôr do USA. Aberdeen Angus je moderné mäsové plemeno dobytka geneticky bezrohé, plášťovo čierne alebo plášťovo červené.

Hlavnou prednosťou plemena je ľahké telenie, vynikajúce materské vlastnosti, bezrohosť, výborná plodnosť a pastevná schopnosť, dlhovekosť a odolnosť voči nepriaznivým klimatickým podmienkam. Bezkonkurenčná je kvalita mäsa, pre ktorú je plemeno Aberdeen Angus v celom svete uznávané a žiadané. Mäso z jatočných zvierat sa vyznačuje vysokým mramorovaním, krehkosťou, šťavnatosťou a špecifickou chuťou. Priaznivá je u porazených zvierat jatočná výťažnosť 61 % a vzhľadom k jemnej kostre i nízky podiel kostí v jatočne opracovanom tele 14 až 16 %.

Štandard plemena

Zafarbenie pláštovo cierne alebo pláštovo cervené

Hlava lahká s vysokým medzirožným valom, bezrohá - bezrohost je plemenným znakom

Morfologické znaky a stavba tela (zodpovedajú mäsovému typu dobytka):

Telesná stavba kompaktná so zodpovedajúcimi hlbkovými, šírkovými a dlžkovými rozmermi tela; harmonická s pevnou konštitúciou

Telesný rámec stredný s tendenciou zväcšovania

Koncatiny korektné, dobre stavané s tvrdou paznechtovou rohovinou

Svalstvo rozvoj svalstva je rovnomerný po všetkých castiach tela

Telesné rozmery

Ukazovatele u mladých zvierat

..................................................................................................................................................................................................

·         BLONDE D' AQUITAINE

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Od začiatku sa zvieratá tohto plemena, pochádzajúceho z juho-západneho Francúzska, vyznačovali svetlou farbou. Zvieratá boli pravdepodobne potomkami Bos Aquitanus a možno príbuznými ďalších svetlých plemien z východnej Európy. Už na konci osemnásteho storočia uznali Francúzky chovatelia vtedy rozšírené Aquitánské plemeno s piatimi rázmi: Agenaise, Garonnaise, Limousine, Landaise a Urt (Pyrénées Atlantiques).

Bol to Arthur Young, ktorý sa počas svojich „ciest napriek Francúzskom“ v roku 1790 nechal počuť, že jedno z najlepších plemien mäsového dobytka pôvodom z Francúzska chovajú v oblasti Agenais. V roku 1829 napísal De Gasparin, že sú brehy Garonne spásané dobytkom, ktorý Francúzsku závidia všetci cudzinci. Veľké množstvo zvierat tohto plemena bolo exportované do Anglicka a Írska. V týchto krajinách bolo využívané pre zušľachťovanie miestnych plemien. Tento fakt potvrdzujú aj colné záznamy od roku 1816 do roku 1826. Po výstave mäsového dobytka vPoissy neďaleko Paríža v roku 1845 bolo Aquitánske plemeno považované za jedno z najlepších mäsových plemien vôbec.

Vzhľadom na ťažkú komunikáciu medzi chovateľmi, spôsobenú ich odlúčenosťou vplyvom značnej územnej členitosti v danej oblasti chovu, viedli k rozvoju rôznych rázov (s odlišnou úžitkovosťou) časom zdôraznených vlastným výberom jednotlivých chovateľov. Výsledkom tohto vývoja bolo založenie plemennej knihy Garonnais v roku 1898, následne potom v roku 1920 plemennou knihouQuercy a plemennou knihou Blond des Pyrénées v roku 1921.

Od roku 1950, keď sa postupne prestávali využívať zvieratá týchto plemien či rázov ako ťažné, dochádzalo k značnému poklesu počtu zvierat a výsledkom tohto procesu bolo spojenie všetkých troch plemenných rázov do jedného plemena. Kombinácia ušľachtilých kvalít týchto pôvodných rázov a dôsledná selekcia viedla k vzniku plemena Blonde d´Aquitaine (ďalej len BA), plemena s úžitkovými znakmi, ktoré požadujeme u mäsových plemien predovšetkým v dnešnej dobe. Oficiálneho uznania sa nové plemeno dočkalo v roku 1962, od šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa postupne rozširovalo do ostatných častí Francúzska. Z pôvodnej oblasti jeho chovu sa dostávalo cez severozápad smerom do stredu Francúzska a nakoniec tiež na sever a na východ. Teraz sa vyskytuje vo všetkých hlavných oblastiach chovu dobytka vo Francúzsku. Plemeno získalo z pôvodných plemien tie najlepšie úžitkové vlastnosti. Východzie plemená boli chované v meniacich sa klimatických podmienkach (Atlantické podnebie u plemena Aquitaine, kontinentálne klimatické podmienky úpätia Centrálneho masívu a hornaté časti Pyrenejí) a veľmi odlišnom území (nivné údolia, kopcovitý terén, údolia, svahy a časť úpätia Pyrenejí). Starostlivým výberom vytvorili chovatelia veľmi dobre chovateľné a produktívne plemeno mäsového dobytka, ktoré poznáme v dnešnej podobe. Výsledkom mnohoročného šľachtenia v minulosti, kedy bolo snahou chovateľov vyprodukovať zvieratá vhodné do ťahu, získali zvieratá veľmi dobre vyvinutú štruktúru kostry, dobré osvalenie a postoj i utváranie končatín. Vedľa maternálnych kvalít a odolnosti, sú zvieratá plemena BA i chovateľsky poddajné, čo je výhoda ako pre farmárov, ktorí chovajú dobytok na pastvinách, tak i pre tých ktorí majú zástavový dobytok vo výkrmniach. Plemeno BA je veľmi vhodné k paseniu na veľkých plochách a bez ťažkostí zdoláva premiestňovanie medzi pastvinami i na väčšie vzdialenosti. Vďaka malému množstvu pasienkov v oblasti vzniku plemena, ktoré boli často suché, sa museli zvieratá naučiť prekonávať veľké vzdialenosti. Zvieratá chované v tradičných podmienkach netrpeli žiadnymi závažnými onemocneniami. Plemeno BA je schopné v chove odolávať i najchladnejšiemu počasiu. V severnej Európe, USA a Kanade sa kravy chované extenzívne často telia na snehu a bez žiadnej ochrany proti drsnému počasiu. Zároveň je plemeno BA schopné veľmi dobre znášať vysoké teploty, ktoré panujú v pôvodných oblastiach vzniku plemena. Nevadia im priame slnečné lúče a nevyhľadávajú tieň a to dokonca ani keď teplota prekročí 40 ºC. BA sa vyznačuje veľmi dobrou konverziou krmiva z pastvín. Zvieratá dokážu čo najlepšie využiť širokú škálu druhov kŕmnej dávky, vrátane objemového krmiva (suchej trávy v lete a slamy v zime). Po období nedostatočnej výživy, dokážu znovu rýchle v krátkej dobe získať svoju pôvodnú hmotnosť. Cieľom chovateľov je, aby kravy plemena BA boli vyraďované z chovu po 6 až 8 odchovaných teľatách. Preto je v chovoch často dosahovaných 11 % kráv starších ako desať rokov a v stádach nie sú výnimkou ani matky pätnásťročné. Zisťovanie uskutočnené vo Francúzsku vo veľkom množstve plemenníc ukázalo, že za predpokladu dobrých chovateľských podmienok je 93 – 95 % kráv v stáde teľných a to ako po inseminácii, tak aj prirodzenej plemenitbe. Významnou vlastnosťou plemena, ktorú uľahčuje tvar panvy kráv a telesná stavba teliat pri narodení, sú ľahké pôrody. Podľa výsledkov kontroly úžitkovosti, je v roku 2004 vykazovaných 94 % pôrodov ako ľahkých. Pri narodení sú teľatá BA dlhé, trochu ploché s ľahkými kosťami, pretiahnutou hlavou a malými paznechtami. Aj pre vysokú pôrodnú hmotnosť (v priemere 47 kg u býčkov a 44 kg u jalovičiek), je u novorodených teliat veľmi málo rozvinuté osvalenie a bedrá. Tieto vlastnosti teliat plemene BA sú dobre prenášané býkmi používanými pri krížení a je to celkom iste spoľahlivý indikátor ich použitia. Dobré je celkové utváranie jatočného tela: jemné kosti (nízke percento), veľmi nízke percento tuku a odrezkov (veľmi dobrý výnos predajného mäsa), dobrý pomer najlepších častí vhodných pre varenie a rýchlu úpravu a celkove vysoká kvalita jatočne upraveného tela - dlhé telo so silným osvaleným stehnom a sviečkovým svalom, ktorý je väčší než u iných plemien. Pri krížení BA s inými plemenami sa dá docieliť väčšia výťažnosť a zníženie percentuálneho zastúpenia loja a kostí. Tieto vlastnosti robia z BA vynikajúce mäsové plemeno. Mäso zvierat plemena BA je vo Francúzsku veľmi dobre známe svojou jemnou textúrou a je konzumentmi veľmi obľúbené, pretože splňuje požiadavky spotrebiteľov na zdravé mäso. Aj pre malé množstvo tuku v svaloch sa mäso BA teší veľkej obľube, za ktorú vďačí zvlášť svojej chuti a konzistencii.

....................................................................................................................................................................................................

·         LIMOUSIN

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Plemeno vzniklo v limousinskej oblasti juhozápadného Francúzska. Táto oblasť je klimaticky pomerne drsná, nadmorská výška dosahuje až 1000 m. Až do prvej polovice 20. storočia bolo plemeno používané k ťahu.

K tejto práci boli vyberané zvieratá veľkého telesného rámca, s veľmi dobre vyvinutou svalovinou a pevným postojom, ktoré boli schopné veľkej záťaže i cez pomerne jemnú kostru. Selekcia na tieto vlastnosti dala predpoklad pre vznik typicky mäsového plemena s veľkým podielom svaloviny a nízkym podielom tuku.

Štandard plemena

Plemeno Limousin patrí medzi neskoré mäsové plemená, ktoré sa pripúštajú v dvoch a telia v troch rokoch. Je stredného až velkého telesného rámca s harmonickou stavbou tela. Silná a pevná kostra tvorí podklad k výraznému osvaleniu, šírkovým a hlbkovým rozmerom trupu. Plemeno je chované v rohatej forme, ale v poslednom období sa zvyšuje pocet bezrohých jedincov. Zvieratá geneticky bezrohé sú oznacované „P“ a s volnými rohmi „V“.

Zvieratá, ktoré sú produktom špecializovaného programu DM (double-muscle = dvojité osvalenie) sú oznacené za menom „DM“.

Morfologické znaky a stavba - harmonické zvieratá s max. zmäsilostou predovšetkým stehna, bedier a pleca,

Zafarbenie - cervené až plavé pláštové, svetlejšie okolo mulca, ocí a na koncatinách,

Kostra - jemná, so zachovaním hlbky hrudníka a dlžky tela,

Chrbát - rovný, široký, dobre osvalený, bedrová krajina priestorná,

Panva - dobré šírkové a dlžkové rozmery, správny sklon a požadovaná dlžka krížovej kosti,

Stehno - mierne vyhladené, ale velmi široké a zavalité,

Koncatiny - pevné, dobre stavané paznechty, výrazné a uzavreté,

Koža -jemná, elastická, zvýraznujúca mohutný vývin svalstva jednotlivých partií,

Temperament - kludná a vyrovnaná povaha.

Vylucujúce znaky pre zápis do plemennej knihy (dalej len ,,PK“)

· medzipaznechtné výrastky

· odchýlky od sfarbenia srsti a sliznice

· výrazné chyby exteriéru

· nervózna a rabiátna povaha

· genetické chyby

Ciele plemenného štandardu

.....................................................................................................................................................................................................

·         CHAROLAIS

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Plemeno vzniklo na prelome 18. a 19. storočia z pôvodného žltého dobytka chovaného v tomto období vo Francúzsku. Niektoré literárne pramene hovoria o blízkej príbuznosti so simentálom. Prvé zmienky o tomto plemene pochádzajú z roku 1773. Hlavné oblastí chovu boli stredné Francúzsko v oblasti medzi riekami Seinou, Loirou, Rhônou a Alier. V podmienkach dobrej výživy a priaznivého podnebia bol prevádzaný pozitívny výber jedincov, ktorí vynikali ranosťou a predovšetkým extrémne vyjadreným mäsovým úžitkovým typom.

Pre zlepšenie ranosti a jemnosti mäsa bol v niektorých oblastiach použitý údajne i shorthorn. Plemenná kniha bola založená v roku  1864. V polovici 20. storočia bola u tohto dobytka dosahovaná vynikajúca mäsová úžitkovosť. U dospelých býkov je z tejto doby uvádzaná hmotnosť 1100 až 1200 kg, u kráv 600 až 800 kg, pri kohútikovej výške 137 cm. U mladých vykŕmených býkov je v tejto dobe uvádzaná vo veku 14 až 15 mesiacov hmotnosť 500 až 550 kg s jatočnou výťažnosťou 58 až 63 %. V súčasnej dobe je jedným z celosvetovo najrozšírenejších mäsových plemien. Plemeno charolais s priaznivými rastovými schopnosťami a jatočnou kvalitou vykrmovaných zvierat má využitie nie len v čistokrvnej plemenitbe, ale predovšetkým v úžitkovom krížení s ostatnými plemenami dobytka.

Zvieratá vynikajú veľmi dobrou výkrmnosťou, vysokým prírastkom do vyššej porážkovej hmotnosti a predovšetkým s nízkym  podielom tuku. Charakteristická je pastevná schopnosť s priaznivou spotrebou objemových krmív.

Kravy vynikajú dobrou mliečnosťou, vyjadrenou intenzívnym rastom teliat, predovšetkým do veku 120 dní. Významnou vlastnosťou je plodnosť, dlhovekosť a dobré zdravie, bez geneticky podmienených porúch. Vďaka vysokej plodnosti a rastovým schopnostiam potomstva produkuje plemeno charolais najvyššiu živú hmotnosť teliat na kravu a rok. S tým súvisí aj výskyt vyššieho percenta obtiažnych pôrodov, ktorý zvlášť v minulosti významne znižoval záujem chovateľov o toto plemeno. Obtiažnosť pôrodov je od 80. rokov hlavným selekčným kritériom.

.............................................................................................................................................................................................

·         GASCONNE

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Súčasná podoba plemena gasconne bola vytvorená z pôvodnej populácie dobytka chovaného v francúzskych Pyrenejách, kde sa využíval ako dobytok s trojstrannou úžitkovosťou . V záprahu bol využívaný aj v lesnom hospodárstve pri zvážaní dreva. Plemenná kniha bola založená v roku 1894.

Približne pred 30-timi rokmi bol šľachtiteľský program zameraný na jednostrannú mäsovú úžitkovosť v extenzívnych podmienkach pri zachovaní vrodenej tvrdosti a odolnosti, s veľmi dobre utváranými končatinami a tvrdými paznechtami, výbornou konverziou živín z objemových krmív a ľahkou ovládateľnosťou.

Čierne sliznice poskytujú vysokú toleranciu zvierat na slnečné žiarenie a zabraňujú prenosu keratokonjunktivitídy. Uvedené vlastnosti umožňujú spásanie chudobnej vegetácie na strmých svahoch hôr vo vysokej nadmorskej výške i pri extrémnych zmenách počasia. Tým je umožnená ekonomicky efektívna produkcia kvalitného mäsa aj vo veľmi extenzívnych podmienkach.

Telesné rozmery dospelých zvierat

Hmotnosť mladých zvierat

.................................................................................................................................................................................................

BELGICKÉ MODRÉ.

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Prvé zmienky o modro sfarbenom dobytku siahajú do 19. storočia do oblasti riek Meuse a Escaut. Plemeno vznikalo predovšetkým za pomoci vtedy veľmi populárneho plemena Shorthorn, neskôr sa tiež krížilo s plemenom charolais. Okolo roku 1880 sa začalo s prvou šľachtiteľskou prácou. V praxi sa predovšetkým toto šľachtenie obmedzovalo len na výber najlepších jedincov podľa znakov zovňajšku. Táto situácia trvala až do roku 1914, keď bola všetka ďalšia práca prerušená vojnou.

Aj po vojne bol trend šľachtenia zameraný na kombinovanou úžitkovosť s vyrovnanou mäsovou a mliečnou produkciou, ktorá bola daná oficiálne schváleným chovným cieľom.

Hlavný obrat v smere ďalšieho šľachtenia nastal v rokoch 1950 – 1960, a to predovšetkým na základe zmeny ekonomických podmienok a požiadavkou trhu, ktorý začal uprednostňovať krehké a chudé mäso vhodné pre rýchle kuchynské úpravy. V tomto období sa tak najprv u býkov a potom tiež u kráv začínajú selektovať jedinci podľa osvalenia. Ďalší zlom nastal v období rokov 1960 – 1970, kedy sa šľachtenie plnou mierou sústredilo na výraznú mäsovú úžitkovosť. Výsledkom šľachtiteľskej práce je tak 80 – 85 % zastúpenia zvierat s tzv. dvojitou zmäsilosťou bedrového a krížového svalstva (double muscling). Len veľmi malé percento z celej populácie sú zvieratá kombinovaného úžitkového typu.

...................................................................................................................................................................................................

·         MAĎ. STEP. DOBYTOK

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Prvé archeologické nálezy pozostatkov tohto plemena sa našli na Balkáne v okolí Mediterranean. Tu sa našli kosti primitívneho dobytka s dlhými rohami. Domestikovanie Maďarského stepného dobytka sa uskutočnilo v pohorí Karpát počas vlády kráľov Arpádovej dynastie. V tých časoch v lesoch žil vo veľkom počte dobytok podolianského pôvodu. Pre veľmi chutné mäso bol intenzívne lovený. Maďarský stepný dobytok (ďalej SD) doviezli pravdepodobne Cumani do Maďarska v 9. storočí.

Tento typ dobytka zohrával v krajine veľkú ekonomickú úlohu. V 14. – 15. storočí bol hlavným artiklom obchodovania pre jeho kvalitné mäso ale i ako ťažná sila.

Tvrdé podmienky, skromná pastva najmä počas letného obdobia a celoročný pohyb vo voľnej prírode priaznivo ovplyvnili konštitúciu a zdravie tohto dobytka, ktorý získal odolnosť, húževnatosť a tvrdosť. Toto plemeno nebolo nikdy šľachtené na produkciu mlieka a mäsa. Využívalo sa najmä ako ťažné zviera, preto jeho produkcia mlieka je nízka (2 500 l). Krížením s Maďarským Simentálom sa produkcia mlieka zvýšila. Poznáme štyri typy SD: primitívny typ, ťažný typ, mliekový a veľký farmový typ Maďarského stepného dobytka.

Charakteristické vlastnosti tohto plemena sú tvrdosť, nenáročnosť, dlhovekosť, ľahký priebeh pôrodu aj v krížení s inými mäsovými plemenami, veľmi kľudná povaha a vynikajúce materské vlastnosti. Zvlášť cenená vlastnosť je vynikajúca pastevná schopnosť aj na veľmi extenzívnych porastoch. Je neskoro dospievajúce plemeno.

......................................................................................................................................................................................................

·         HIGHLAND

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Highland, alebo škótsky náhorný dobytok, pochádza z oblastí severozápadnej škótskej vysočiny a centrálneho Škótska. Toto plemeno sa dnes môže tiež nazývať génovou rezervou, pretože nebolo vystavené žiadnym moderným selekčným postupom, ktoré boli uplatňované v chove dobytka od 19 storočia. Tvrdé podmienky, skromná pastva a celoročný pohyb vo voľnej prírode priaznivo ovplyvnili konštitúciu a zdravie tohto dobytka, ktorý získal neobyčajnú odolnosť a otužilosť.

Plemeno Highland má také vlastnosti, ktoré zodpovedajú dnešným požiadavkám na chov v súlade s prírodou, na starostlivosť o krajinu, ochranu zvierat a predovšetkým na zdravé a chutné potraviny. Je to nesmierne tvrdé a odolné plemeno, ktorému sa darí i v horších klimatických podmienkach, z čoho vyplýva, že chov by mal byť situovaný celoročne vonku a bez zvláštnych nárokov na ustajnenie, čo platí i pre krížencov s týmto plemenom. Za čistokrvné sú považované len zvieratá bez akéhokoľvek podielu krvi iného plemena. Z takýchto zvierat sú v rámci bonitácií vyberané matky pre produkciu plemenných býčkov, ktoré sú zároveň hlavnou základňou pre produkciu kvalitného plemenného materiálu pre chovy v SR. Charakteristické vlastnosti plemena Highland sú tvrdosť, nenáročnosť a dlhovekosť, ľahký priebeh pôrodu, veľmi kľudná povaha a vynikajúce materské vlastnosti. Zvlášť cenená vlastnosť je vynikajúca pastevná schopnosť aj na veľmi extenzívnych porastoch. Jedná sa o neskoro dospievajúce plemeno.

......................................................................................................................................................................................................

·         PIEMONTESE

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Piemontský dobytok pochádza zo severozápadnej časti Talianska – z pohoria Savojských Álp z oblastí označované ako Piemonte – čo mu dalo jeho názov. Piemontské plemeno je typickým predstaviteľom mäsového dobytka stredného rámca s výrazným osvalením a jemnou kostrou. Plemeno pôvodne s trojstrannou úžitkovosťou mlieko – mäso – ťah, je od dvadsiatich rokov tohoto storočia šľachtené na mäsovú úžitkovosť. Tento proces je intenzívny najmä v posledných 40. rokoch, kedy bola stanovená Národná asociácia chovateľov Piemontského dobytka (ANABORAPI), ktorá vedie plemennú knihu a je garantom plemenárskej práce.

Plemeno je stredného telesného rámca s hmotnosťou dospelých kráv okolo 600 kg a dospelých býkov okolo 900 kg. Je požadovaná jemná kostra a koža v kombinácii s výrazným osvalením.

Vyžadovaná je pevná, ale jemná konštitúcia vyjadrená dobrou adaptáciou zvierat na rôzne prostredie, vynikajúca pastevná schopnosť, nenáročnosť na chovateľské podmienky s vysokou konverziou objemových krmív. U plemenníc je požadovaná dobrá plodnosť, ktorá je daná ľahkosťou telenia a materskými vlastnosťami, v kombinácii s dlhovekosťou (10 i viac teliat za život). Prvé telenie je vo veku 25 - 30 mesiacov. U plemenníkov je požadovaná dobrá plodnosť daná počtom narodených teliat v kombinácii s ľahkými pôrodmi. Zvieratá majú živý temperament, bez agresívnych prejavov v chovaní.

Jatočné zvieratá dosahujú solídne prírastky, pri vysokej jatočnej výťažnosti (u býkov nad 65 %, u jalovíc a krížencov – býkov nad 60 %, u kráv nad 55 %). Jatočne opracované telo sa vyznačuje nízkym podielom tuku a kostí a naopak nadpriemerným podielom „zadného“ mäsa. Mäso je charakteristickej chuti, chudé a jemné s nízkym podielom tuku.

...................................................................................................................................................................................................

·         GALLOWAY

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Plemeno Galloway je zmieňované už v písomnosťach z dôb rímskej okupácie britských ostrovov. Vtedy bolo popisované ako podivné, robustné, čierne a úplne bezrohé plemeno dobytka, ktoré sa na starom kontinente vôbec nevyskytovalo. Kladne bola hodnotená i kvalita mäsa. Toto plemeno sa v dávnych dobách vyskytovalo výhradne na britských ostrovoch a to hlavne v juhozápadnej časti dnešného Škótska, kde je krajina veľmi členitá, pahorkatá s vysokými zrážkami a s hustými dubovými lesmi. Stáda sa pásli v údoliach riek i v blízkosti morského pobrežia, na orných pôdach, prirodzených pastvinách, lesných pasienkoch i vo vysokých horách. Vďaka tomuto vývoju získalo plemeno Galloway nesmiernu odolnosť a tvrdosť, a preto si ich v neskorších dobách obľúbili miestny chovatelia. Bohužiaľ sa z týchto dôb sa dochovalo len veľmi málo dokumentov, aj keď v roku 1851 v múzeu Highland and Agricultural Society v Edinburghu zhoreli skoro všetky záznamy. Zostali iba listiny z vyššie uvedeného rímskeho dobývania a tiež to, že nikto presne nevie, ako vlastne toto plemeno vzniklo a ako získalo dominantnú bezrohosť.

Galloway je extenzívne mäsové plemeno dosahujúce vysoký vek, výbornú plodnosť s ľahkým priebehom pôrodov, s výrazným materským pudom a pri vynikajúcej vitalite narodených teliat. Je to plemeno s neskorším telesným vývojom, nesmierne tvrdé a odolné, ktorému sa viac darí v horších klimatických podmienkach. Z toho vyplýva, že chov by mal byť situovaný celoročne vonku, bez zvláštnych nárokov na ustajnenie. Toto plemeno možno považovať za veľmi moderné, pretože má také vlastnosti, ktoré zodpovedajú dnešným požiadavkám spotrebiteľov na chov v súlade s prírodou, starostlivosťou o krajinu a ochranou zvierat a predovšetkým na zdravé nezavadené a diabetické potraviny. Kvalita mäsa plemena galloway hrá dôležitú úlohu. Už pri chudej ponuke živín je plemeno na základe výborného zužitkovania krmiva schopné dávať mäso najvyššej kvality, ktorého jedinečná aróma hovorí sama za seba. Mäso sa vyznačuje jemnými svalovými vláknami a vyváženým mramorovaním (intramuskulárne uloženie tuku), a preto je šťavnaté a jemné. Pomerne vysoký podiel výživne fyziologických hodnotných nenasýtených mastných kyselín činí z mäsa plemene galloway zdravú a chutnú potravinu. Plemeno galloway, tak ako ostatné mäsové plemená dobytka chované po celom svete, musí byť zapojené do objektívnych šľachtiteľských činností, aby neustále dochádzalo k jeho rozvoju.

.................................................................................................................................................................................................

·         SIMENTÁL MÄSOVÝ

História a základná charakteristika plemena

Napísal: Pomichal

Podľa archeologických nálezov, ktoré boli získané na kolových stavbách v oblasti švajčiarskych jazier, je možné považovať za začiatok chovu dobytka v Švajčiarsku obdobie mladšej doby kamennej. V tejto dobe chovaný rašelinný dobytok bol malého vzrastu a červenej farby. Keď začiatkom 5. storočia n. l. zatlačili germánske kmene Rimanov z oblasti Švajčiarska, priniesli so sebou trojhonné hospodárenie na pôde a pozdvihli chov dobytka zlepšenou výživou a ošetrovaním. Podľa M. Duersta pochádza terajší simentálsky dobytok z pôvodného rašelinného dobytka, ktorý bol po príchode Germánov prekrížený praturom (Bos taurus primigenius). Naopak, Rütimeyer predpokladá, že má pôvod v Škandinávii, odkiaľ ho so sebou priviedli okolo roku 550 n. l. Burgunďania. Až 18. storočie prináša do Európy väčšiu intenzitu poľného hospodárenia. To v určitých oblastiach zabezpečilo aj rozvoj chovu dobytka. Už v roku 1759 píšu rôzne úradné hlásenia o kvitnúcom chove dobytka v Simmentale, Saanene a Emmentále. Z týchto oblastí sa dobytok predával za vysoké ceny do zahraničia. V druhej polovici 19. storočia dosiahol export švajčiarskeho dobytka ročne asi 100 000 kusov.

Pôvodná farba simentálskeho dobytka bola červená a biela, pričom sýto červená až hnedočervená prevládala a bola rušená len bielymi znakmi. Postupom doby pribúdalo bielych znakov a farba sa stávala svetlejšia. Popis exteriéru z roku 1859 hovorí, že farba simentálskeho dobytka je červenostrakatá, svetlo alebo žemľovo červená s bielym čelom a nosom. Svetlejšiemu alebo žemľovému sfarbeniu bola dávaná prednosť, pretože toto sfarbenie vyžadovali kupci zo susedných štátov. Zároveň bol kladený dôraz na čo najväčší telesný rámec a kapacitu tela. Trend zväčšovania telesného rámca pokračoval aj v prvej polovici dvadsiateho storočia a v roku 1950 bol prijatý štandard pre plemeno.

Po celé obdobie, to znamená od 19.storočia do prvej polovice 20. storočia, bola šľachtiteľská práca zameraná na kombinovanú produkciu. Štandard z roku 1950 hovorí o kombinovanej úžitkovosti a stanoví percentuálny podiel na úrovni: 50 – 40 % mlieko, 45 – 35 % mäso, 25 – 5 % pracovné schopnosti. Ako výlučne kultúrne plemeno kládol simentál vždy pomerne veľké nároky na kŕmenie, ošetrovanie a pastvu. Prednosťou plemena bola jeho vynikajúca mliečna a zároveň i mäsová úžitkovosť. Práve vďaka týmto vlastnostiam, prevedeným na ekonomickú základňu, mu v rade štátov dávali prednosť pred dlhotrvajúcim procesom šľachtenia domácich populácií dobytka s malou produkciou mlieka a mäsa. Tak tomu bolo aj v 18. a 19. storočí vo všetkých stredoeurópskych zemiach, ale aj u nás.

...................................................................................................................................................................................................

       Iné mäsové plemená sveta

Salers

Napísal: Pomichal

Toto pôvodom francúzske plemeno pochádza z oblasti vulkanického pohoria v Centrálnom masíve. Bolo vyšľachtené na tvrdosť a odolnosť v tvrdých klimatických podmienkach s ohľadom na prírastok a produkciu mäsa. Je to plemeno odlišné od iných francúzskych plemien a podobné červeným plemenám z juhozápadnej Európy. V šesťdesiatich rokoch bolo plemeno Salers rozšírené v celom Francúzsku. V súčasnej dobe sa chová asi 170 tisíc kráv v južnom, severnom a severovýchodnom Francúzsku. Veľa chovateľov využíva toto plemeno pri prechode z dojeného dobytka na chov mäsového dobytka.

V priebehu zimy sú zvieratá chované v dolinách, na jar sú vyháňané na horské pastviny. Plemeno je v hlavnej oblasti chovu a i v celom Francúzsku využívané ku kríženiu s ostatnými mäsovými plemenami (charolais, limousin, blonde d´Aquitaine).

Používa sa hlavne k produkcii čistokrvných zvierat a najmä cenených krížencov, vhodných ako zástav pre špecializované podniky pre výrobu mäsa. Salerský dobytok je miernej povahy, zvieratá radi obetujú pozornosť svojmu chovateľovi a pri manipulácií sú ľahko ovládateľné a prispôsobivé, rýchlo sa adaptujú na nové prostredie. Salers výborne znáša zimu a sneh mu nevadí. Väčším problémom je veľké teplo, kedy sa dobytok, ktorí nemá možnosť úkrytu v tieni, vďaka hustému osrsteniu potí. Salerský dobytok je čierno rohý, tzn. s čiernou rohovinou, ktorá je veľmi odolná i v tvrdých terénoch a nie je náročné ani na ošetrovaní paznechtov.

Telesné rozmery dospelých zvierat

Hmotnosť mladých zvierat

....................................................................................................................................................................................................

Aubrack

Napísal: Pomichal

Aubrac je plemeno mäsového dobytka s viac ako 100 rokov trvajúcou históriou cistokrvného chovu. Pochádza z Benediktínskeho opátstva v oblasti Aubrac na juhu Francúzska, ktoré bolo založené lordom Adalardem. Velká cast opátstva Aubrac leží v nadmorskej výške asi 1200 m, kde sú tisíce akrov polnohospodárskej pôdy vrátane 9 000 ha pastvín, z nich niektoré ležia vysoko v horách. Mnísi tu chovali dobytok, od ktorého získavali mlieko, mäso a bol využívaný k tahu. Pastevné obdobie zacínalo 25. mája a koncilo 13. októbra. Kravy sa dojili na pastvinách a z ich mlieka sa vyrábal kvalitný syr. Po Francúzskej revolúcií bola pôda opátstva rozdelená medzi jednotlivých rolníkov, ale systém chovu dobytka zostal nezmenený. Prvá výstava dobytka z oblasti Aubrac sa konala roku 1830 a mala za úlohu nadchnút chovatelov pre kvalitu tu vyrábaných syrov. Hodnotil sa vtedy nie len exteriér zvierat, ale tiež kvalita syrov vyrobených jednotlivými farmármi. Výstava pomohla stanovit štandardy plemena pre vzhlad, farbu a vlohy.

Plemenná kniha bola založená v roku 1893 a toto obdobie bolo zlatou érou chovu aubraca. Vtedy bola populácia aubrackov viac ako 300 000 kusov. Koncom 2. svetovej vojny s nástupom mechanizácie poklesla popularita tažných volov. V následnom období hospodárskej krízi sa v polnohospodárstve, rovnako ako vo všetkých ostatných odvetviach, kládol dôraz na lacnú produkciu. A tá bola v prípade mlieka výrazne lacnejšia pri využívaní nových plemien ako brown-swiss alebo holstein. Rovnako tak sa mäsová úžitkovost aubraca nemohla rovnat úžitkovosti špecializovaných mäsových plemien, ako je limousine, charolais ci blonde d´Aquitaine, a tak nastali pre tento dobytok tažké casy. Postupom casu sa zistilo, že aubracské kravy sú vdaka svojím materským vlastnostiam vhodné pre kríženie s tažkými mäsovými plemenami, co je hlavným dôvodom, preco sa stavy aubracov opät postupne zvyšujú. V priebehu posledných osem rokov bol vo Francúzsku zaznamenaný 60% nárast poctov kráv tohto plemena. V roku 2006 tam bolo inseminovaných 16 390 aubracských kráv a plemenná kniha registrovala 26 700 zvierat. Na stanici "La Borie de l´Aubrac" sa každorocne testuje viac ako 120 býkov.

Vo Francúzsku sa dnes aubrac chová najmä v oblastiach s nadmorskou výškou od 1000 m, kde je casto nepriaznivá klíma. V letnom období, kedy tam dosahujú teploty cez den až 35°C a v noci naopak klesajú pod bod mrazu, sa stáda pasú na rozlahlých pastvinách a v zimných mesiacoch (cca 6 mesiacov v roku) sú ustajnene v maštaliach s betónovými podlahami, kde majú zvieratá k dispozícii len malé množstvo slamy. Cez zimu sa krmi 2x denne iba limitovaným množstvom sena (ale dostatocným k udržaniu laktácie) a prídavkom minerálií. Aubrac si vie v dobe hojnosti vytvorit rezervy, ktoré využívajú v horších casoch. 

V Nemecku je evidovaných približne 2 500 kráv tohto plemena, z coho je polovica zapísaná v plemennej knihe. Aubrac sa dalej chová napríklad v Kanade, USA, Madarsku, Španielsku, Portugalsku, Belgicku, Rusku, Velkej Británii, Írsku, Polsku, v Maroku, na Novom Zélande ci v Izraeli a v mnohých dalších krajinách.

Požiadavky plemenného štandardu

Hmotnosť mladých zvierat

......................................................................................................................................................................................................

Texas longhorn

Napísal: Pomichal

Pôvodom americké plemeno je charakteristické svojimi nápadne dlhými rohami, podľa ktorých dostalo svoj názov (long - dlhý, horn - roh). V jeho žilách koluje americká história, je to plemeno Divokého západu, ale medzi americkými chovateľmi nie je obľúbené iba z nostalgie. Toto plemeno a prvá populácia dobytka v Severnej Amerike vznikla z jedincov dovezených do novo objavenej Ameriky európskymi moreplavcami zo Španielska roku 1493. Potomkovia tohto dlho rohého plemena vytvorili prvú populáciu dobytka v Severnej Amerike. Potulovali sa po severnom Mexiku a Texase cez 300 rokov. V priebehu tejto doby sa krížili s pár kusmi kráv väčšinou severoeurópskych plemien, ktoré sem doviezli prvý anglo-americký osadníci. Ich početné stavy sa významne zvýšili, a vytvorili tak základ väčšiny neskôr chovaného dobytka v Strednej a Severnej Amerike. 

Zmienený rozvoj longhorni dosiahli behom občianskej vojny. Bojaschopní muži opustili svoje farmy a odišli bojovať. Takto oslabené ranče boli zpustošené nájazdmi indiánov. Tunajší ľudia, rozohnaný panikou a nepriaznivými klimatickými podmienkami, ponechali farmy a pasúci sa dobytok svojmu osudu. Stáda sa rozrastali, jedince rástli potulujúc sa po texaských planinách uvoľnených zníženými stavmi bizónov. Do konca vojny ich počet narástol približne na 5 miliónov. Tento texaský dobytok mal dlhé nohy, vysoké telo a končatiny prispôsobené k rýchlemu behu. Dlhé hlavy, vzdorný výraz a dlhé rohy boli príčinou jeho hrozivého vzhľadu. Drsné klimatické podmienky z nich urobili odolné a sebestačné zvieratá, ktoré dokázali ujsť neuveriteľné vzdialenosti bez vody, preplávať rieky, prežiť púštne horúčavy i kruté zimy a pritom sa množiť a dobre prospievať. Dlhé roky divokého spôsobu života vytvorila z longhornských býkov najobávanejšie stvorenia v tedajšom Texase. Agresivita ich uchránila ako pred predátormi, tak pred Indiánmi. Ich dlhé a ostré rohy, svalnaté telo a rýchlosť s akou sa dokázali pohybovať ich robili nebezpečnými a nekontrolovateľnými. Keď sa stretli dva býky bolo isté, že dôjde k boju na život a na smrť. Proti týmto býkom mal šancu obstáť len veľmi dobre vyzbrojený pastier. 

Po skončení vojny sa bojovníci vrátili domov, kde našli opustené farmy, neobrobené polia a zdivočený dobytok, ktorý sa stal skoro významným zdrojom ich príjmov. Predaj dobytka bol dôležitý pre rozvoj texaskej povojnovej ekonomiky a záchranou pred hroziacim krachom. V ďalšom štvrťstoročí bolo vtedy už desaťmiliónové stádo prehnané na sever, kde boli lepšie pastviny alebo odvezené priamo na chudobný východ. Sťahovanie nebezpečného a divokého dobytka bolo v podstate bojom medzi človekom, zvieraťom i prírodou a dalo vzniknúť legende o kovbojoch Divokého západu. 

Tato zlatá éra longhornov skončila po roku 1900. Objavením ropy prestalo byť poľnohospodárstvo hlavným zdrojom príjmov, farmári intenzívne dovážali anglický a indický dobytok ku "zlepšeniu" kvality mäsa, začali orať pôdu a oplocovať pastviny. Intenzívne kríženie a zmena životných podmienok boli hlavnými dôvodmi, ktoré priviedli longhorny skoro k vyhubeniu. V roku 1927 federálna vláda urobila prvé kroky k ich záchrane a tým i ochrane časti amerického dedičstva. Zo zastaných kusov založili stádo v Oklahome, ktoré sa neskôr stalo hlavným zdrojom genetického materiálu tohto plemena. Druhé stádo bolo založené v chránenej oblasti v Nebrasce. Vďaka niekoľkým nadšencom a pomocou vlády sa podarilo tento dobytok zachrániť. Postupom času stále viac farmárov začalo vďaka kvalite plemena zvyšovať stavy texaských longhornov vo svojich stádach. 

Rastúci počet chovateľov využívajúcich toto húževnaté plemeno viedlo k potrebe zavedenia plemenných štandardov. V roku 1964 sa v Oklahome sformovala Asociácia chovateľov plemena longhorn v Amerike, čím začala novodobá histórie plemena.

Medzi významné vlastnosti plemena patrí jeho nenáročnosť na chov, spočívajúca v sebestačnosti a odolnosti ako voči výkyvom počasia, tak voči parazitom a chorobám. Napríklad ich koža je hrubšia, čím poskytuje lepšiu ochranu pred bodavým hmyzom. Výskumy tiež dokázali geneticky podmienenú odolnosť voči zápalom spojiviek, zápalom dýchacieho ústrojenstva, plynatosti a hnilobe paznechtov, ktoré obvykle trápia európske plemená. Nie je teda nutná tak častá veterinárna starostlivosť. Longhorn nevyžaduje neustálu prítomnosť človeka ani v období telenia, pretože pôrody bývajú bez komplikácii. 97 % jalovíc privedie na svet zdravé teľa bez asistencie človeka už pred druhým rokom života. Ľahké telenie je umožnené telesnou stavbou (o 20 % priestornejšia panvová oblasť) a nižšia pôrodná hmotnosť teliat (čistokrvné býčky vážia pri narodení v priemere 27 kg, jalovičky 25 kg). Nižšiu váhu pri pôrode, ale dokážu teľatá rýchlo dohnať. Teľatá majú úzku hlavu a obvod hrudníka, čo činí pôrod menej traumatickým a kravy sú tak schopné skôr sa vrátiť do reprodukcie. Vďaka tejto vlastnosti mnoho chovateľov využíva longhornské býky k pripúšťaniu jalovíc alebo kráv s malým telesným rámcom, aby predošli problémom a úhynom pri telení. Longhornské kravy majú vynikajúce materské vlastnosti. Dokážu účinne brániť teľatá, čím minimalizujú straty spôsobené predátormi. 

Najdôležitejšou vlastností tohto plemena je vysoká plodnosť. Kravy rodia v 99 % živé a zdravé teľaťa a býky majú vyššiu koncentráciu spermií v ejakuláte porovnaním s býkmi ostatných plemien. Ďalším znakom je ranosť a dlhovekosť. Kravy sú schopné dať 20 a viac teliat za život a sú známe býky, ktoré pripúšťali plemennice i vo svojich 21 rokoch. Obvykle sa zvieratá dožívajú dvadsať a viac rokov, čo šetrí náklady chovateľom na obnovu stáda a umožňuje každoročne predať viac teliat.

Niemenej dôležitá je nenáročnosť na kvalitu kŕmenia. Spásajú širšie spektrum tráv, rastlín i burín než väčšina ostatných plemien. Dokážu využiť i menej výživné a zaburinené pozemky, nie je teda treba každoročné hnojenie a postreky ku zvýšeniu produkcie. Je dokázané, že mäso longhornov pasúcich sa na chemicky neošetrovaných porastoch obsahuje menej cholesterolu než biele hydinové mäso. Tiež mäso pasúceho sa dobytka obsahuje viac omega 3 mastných kyselín, vitamínu E, kyseliny linoleovej a beta-karoténu než jedinci s jadrovým krmivom v kŕmnej dávke. Uvedené látky sú veľmi dôležité vo výžive človeka najmä pre správnu funkciu nervového a kardiovaskulárneho systému. Zvieratá produkujúce mäso prirodzene chudé s nízkym obsahom tuku, je veľmi chutné a má peknú svetlo červenú farbu.

Zástupcovia tohto dlho rohého dobytka sú od prírody vytrvalí, otužilí a nenároční. Tieto a ďalšie vlastnosti šetrí chovateľom čas i náklady, ktoré je potrebné vynaložiť na ich chov. 

Pred rokom 1930 bolo vytvorených 7 hlavných vývojových línií: Butler, Wichita Refuge, Peeler, Wright, Philips, Yates a Marks. Dnešný longhorni sú potomkovia jednej z týchto línií, alebo ich vzájomných kombinácií. Zakladatelia línií, podľa ktorých sú tiež pomenovaný, vyhľadávali zvieratá pre svoj chov podľa rôznych subjektívnych kritérií. Butler vo východnom Texase šľachtil predovšetkým na dĺžku a tvar rohov, u jedincov z línie Wichita Refuge bol kladený dôraz na zachovanie starých tradičných charakteristík, takže plemeno nie je známe ani farebnosťou, ani príliš dlhými rohami. Býky vážili od 495 kg do 630 kg pri výške okolo 1,4 metra, s dĺžkou rohov iba meter. Dbalo sa predovšetkým, aby nedošlo ku kríženiu s európskymi plemenami. Línia Wright je jedna z najznámejších línii prísne čistokrvného longhorna. Kravy museli mať dobre viditeľný pohlavný výraz, pravidelný krk a priamy chrbát. Vyberali sa príliš vysoké jedince s dlhým telom a ušľachtilým výrazom. Uprednostňované bolo sivé a červené sfarbenie s líniou cez chrbát. Oproti tomu pán Peeler pre svoju líniu vyberal zas najdivokejšie zvieratá, pretože svoje stádo choval v polo púštnych podmienkach plných predátorov. Zvieratá tejto línie boli veľkého telesného rámca, s dobre utváraným vemenom a vysoko plodnými kravami, ktoré dávali väčšie a silnejšie teľatá. Peeler sa priatelil s Yatesem, od ktorého bral plemenný materiál, pomocou ktorého dával do svojej populácie väčšie osvalenie typické pre jeho výberovú línii. Yates línia vychádza zo zvierat dovezených z Mexika a považuje sa za jednu z najčistokrvnejších s najmenším podielom krvi britských plemien. Bol to dobytok skôr väčšieho telesného rámca, bez chybnej stavby tela, s dobrou mliečnosťou kráv a výborným materským inštinktom. Avšak po smrti zakladateľa sa stádo rozptýlilo a dnes už pravdepodobne nenájdeme žiadneho čistokrvného jedinca tejto línie. Philips línia bola založená blízko západnej Kolumbie pánom J. G. Philipsem a jeho synom, ktorý spoločne s Peelerem vyhľadávali po chránených parkoch pôvodné longhorny. Philips uprednostňoval dobytok s dlhým telom a úzkou dlhou hlavou. Medzi charakteristiky línie patrilo štandardné sfarbenie, dobré osvalenie a dlhé rohy. Línia Marks od západného Houstonu už takmer zanikla, bola charakteristická pestrou škálou sfarbení a zatočenými rohami. Dôraz bol kladený na vysokú plodnosť. Longorni tejto línie boli kľudný a učenliví, vhodný k jazde, tak i k ťahu. Stádo skoro vyhynulo po napadnutí brucelózou, takže jedinci z tejto línie sú dnes veľmi vzácny.

Plemeno texas longhorn sa vyznačuje tak vysokou variabilitou génov, že je nazývané genetickým zlatým dolom. Tato variabilita zaisťuje ochranu pred genetickou degradáciou, ktorá pramení z génovej uniformity dnešných moderných plemien. Populácia longhorna ako zásobárňa unikátnych a variabilných génov je tím cennejšie, čím väčší tlak vyvíja rýchlo sa meniaca ekonomika, ktorá reaguje na potreby a požiadavka trhu - v tomto prípade v súvislosti so živočíšnou výrobou, respektíve chovom dobytka.

Genetický potenciál longhornov zahrňuje predovšetkým gény pre vysokú plodnosť, ľahké telenie, rezistencia voči chorobám a parazitom a dlhovekosť. Americký farmári longhorny používajú ku kríženiu s jedincami európskych plemien, aby si zaistili vysoko životaschopné teľatá s vyššími váhovými prírastkami.

Plemeno je rozšírené prevažne v severnej Amerike - skoro vo všetkých štátoch USA a také v niektorých oblastiach Kanady. So zástupcami tohto plemena sa môžeme ďalej stretnúť v Austrálii, Mexiku, Anglicku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku i Dánsku. Pri súčasnom trende a stúpajúcej obľube tohto plemena sa budú jeho stavy zvyšovať a bude sa rozširovať i do ďalších krajín sveta.

...................................................................................................................................................................................................

Shorthorn

Napísal: Pomichal

Pôvodne kombinované plemeno bolo vyšľachtené pred viac ako 200 rokmi v severovýchodnom Anglicku z pôvodného Teeswatera, neskôr nazývaného Durham. Medzi predkami teeswatera patrí pravdepodobne i holandský dobytok dojného typu. Vďaka prezentácii prvých, v tej dobe hmotnostne výnimočných zástupcov, sa shorthornom dostalo koncom 18. storočia značnej pozornosti a toto plemeno sa začalo postupne nahradzovať vtedy populárnymi longhornami. Stalo sa tak i vďaka vyššej odolnosti shorthornov k vedľajším účinkom inbridingu, porovnaním práve s longhornami. V minulosti bola významnou vlastnosťou shorthornov tiež vysoká produkcia loja, ktorá sa využívala pri výrobe sviečok a mydla.

V rokoch 1730 - 1780 začalo mnoho významných chovateľov dobytka vo Veľkej Británii s triedením svojich zvierat podľa typu a kvality a začali so zaznamenávaním ich pôvodu. Plemenná kniha shorthorna, vydaná roku 1822 George Coatesem, bola prvá plemenná kniha dobytka na svete. Bolo v nej zapísaných 710 býkov a 850 kráv. Coates následne vydal ďalšie tri diely PK a potom ju prevzal Henry Stafford, od ktorého ju v roku 1874 odkúpila novo založená Shorthorn Society of Great Britain and Ireland, ktorá ju vedie a publikuje dodnes.

K rozdeleniu PK na mäsovú a dojnú sekciu došlo v roku 1958 a to pri vydaní jej 106. dielu. Na začiatku 70. rokov 20. storočia si chovatelia shorthorna začali uvedomovať, že ich dobytok je porovnaním s modernými francúzskymi plemenami, ako charolais či limousine dovezenými približne v tej dobe do Veľkej Británie, príliš malý a nedostatočne osvalený. Kontroverzným krokom k zlepšeniu týchto vlastností bolo priliatie krvi francúzskeho plemena Main-Anjou a roku 1976 bola potom otvorená PK mäsového shorthorna. Postupom času mnoho chovateľov uznalo, že to bol krok nevyhnutný k záchrane shorthornského plemena pred jeho stratou. V roku 2001 bola PK pre línie Maine-Anjou uzavretá, s výnimkou prístupu cez tzv. Grading Register. 
Plemenná kniha plemena shorthorn (založená roku 1822), bola v roku 1846 vydaná v USA, stala sa tak vôbec prvou PK vydanou v Amerike a je doposiaľ vedená spoločne pre rohatú i bezrohú formu. Americká Asociácia chovateľov shorthorna založená chovateľmi z deviatich štátov vznikla o 26 rokov neskôr, v roku 1872. V Kanade bola prvá plemenná kniha publikovaná v roku 1867.

Dnešný mäsový shorthorn je stredného rámca, podsaditý, obdĺžnikového tvaru tela a veľmi dobre osvalený. Hmotnosť kráv sa pohybuje od 630 do 730 kg a býkov od 1000 do 1100 kg. Materské vlastnosti vždy boli a budú veľkou prednosťou tohto plemena. Jalovice skoro dosahujú pohlavnú dospelosť, sú veľmi plodné a ľahko sa telia. Kravy majú silný materský inštinkt a ich mimoriadna mliečnosť umožňuje rýchly rast teliat do odstavu. Ideálna stavba tela umožňuje dlhodobé využívanie kráv v reprodukcii. Hmotnosť teliat pri narodení je 36 - 39 kg a býky vážia v 13 mesiacoch 480 - 500 kg. Shorthorni dosahujú priemerného denného prírastku vo výkrme 1,5 kg pri odchove na pastvinách a až 2,5 kg pri intenzívnejšom výkrme (vyšším obsahu energie v kŕmnej dávke). Vysoký denný prírastok umožňuje rýchlejšie dosiahnutie požadovanej porážkovej hmotnosti, čo sa pozitívne odráža na vyššom zisku z výkrmu.

V súčasnosti sa zvyšuje obľuba shorthornov najmä vďaka nadpriemerným jatočným vlastnostiam a mramorovaní mäsa (marbling).

Mramorovanie mäsa je gurmánmi vysoko cenenou vlastnosťou, po ktorej sa neustále zvyšuje dopyt najmä v Japonsku a Kórei. Medzi japonskými importérmi patria shorthorni medzi preferované plemená. U zvierat určených na export do Japonska je požadovaný predĺžený výkrm s dennými prírastkom 0,8 kg po dobu 200 - 240 dní. Za takto vykŕmený dobytok sa platí priemerne 3000 $ za kus.

Vďaka kľudnému temperamentu a povoľnosti shorthornov sa ľahko manipuluje i s väčším počtom zvierat. Je známe, že nemajú inštinkt kopania a nebývajú agresívny ani pri manipulácií v maštaliach či na pastvinách. Temperament je tiež významným faktorom pre produkciu vysoko kvalitného hovädzieho mäsa, pretože je v silnej genetickej korelácií s najvýznamnejším znakom kvality mäsa - krehkosťou. Je to vysoko dedičná vlastnosť, ktorá mimo kvality mäsa ovplyvňuje i hmotnosť zvierat.

Vzhľadom k rôznym lokalitám, v ktorých je shorthorn chovaný po celom svete, je treba podotknúť, že produkcia, hmotnosť a veľkosť zvierat sa odlišuje v závislosti na teplotných pásmach a podmienkach chovu danej oblasti. Vďaka značnej prispôsobivosti prostrediu je toto plemeno veľmi vhodne pre chov v marginálnych oblastiach.

Storočia trvajúca selekcia na optimálnu a spoľahlivú úžitkovosť, ovplyvnil shorthorn viac než 30 mäsových plemien po celom svete. Aj keď sú jeho dnešné stavy v dôsledku chovu modernejších plemien významne nižšie než pred rokmi, materské vlastnosti, stavba tela a excelentná kvalita mäsa sú atribúty, pre ktoré je shorthorn stále využívaný pri šľachtení nových plemien.

Shorthorni boli už od začiatku ich šľachtenia (1783) dovezený do americkej Virginie, kde bolo toto plemeno nazývané Durham. Išlo o prvé zošľachtené plemeno importované do Nového Sveta. Kvôli svojim úžitkovým vlastnostiam, sile, kľudnému temperamentu a ochote v ťahu, boli veľmi cenený americkými osadníkmi a rýchlo sa šírili cez celú Ameriku. V roku 1854 začali farmári zo stredozápadu so šľachtením na mäsovú úžitkovosť. Roku 1870 sa začali objavovať prvý geneticky bezrohý jedinci v rohatých stádach, americký farmári si rýchlo uvedomili výhody tejto vlastnosti a už v roku 1881 začali so systematickým programom šľachtenia na genetickú bezrohosť. Dnes je v USA 60 % shorthornov geneticky bezrohých.

Do Kanady bolo toto plemeno importované okolo roku 1825 a tiež tu si rýchlo získalo svojich priaznivcov. Do Austrálie, krajiny kde sa dobytok pôvodne vôbec nevyskytoval, bol shorthorn prvý krát dovezený 12 rokov po prvých importoch dobytka a to v roku 1800. V roku 1803 tu bolo už 2450 kusov dobytka, prevažne shorthornov a tí si udržali obľubu medzi chovateľmi i na začiatku 20. storočia, kedy bolo dovezených veľké množstvo dobytka zebu. Z Austrálie bol shorthorn dovezený roku 1814 na Nový Zéland, kde bol dlhé roky najobľúbenejším plemenom a má tu svojich priaznivcov až do dnešnej doby.

Shorthorni boli zastúpený v celom britskom spoločenstve a v európskych pobrežných regiónoch, rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovali vývoj tuzemských plemien v Nemecku, kde dokazuje popularitu tohto plemena zápis 12000 zvierat v PK u cca 3500 chovateľov z roku 1915.

Ďalšími významnými krajinami v chove mäsového shorthorna sú Irská republika, Brazília, Argentína, Juhoafrická republika, Uruguay a Zimbabwe, ale nájdeme ho i na exotických miestach ako sú Seychelské ostrovy, Papua-Nová Guinea alebo Samoa (Polynésiea. V polovici 20. storočia bol importovaný do Peru.

..................................................................................................................................................................................................       

Chianina

Napísal: Pomichal

História 
Chianina je jedným z najstarších plemien hovädzieho dobytka. Meno pochádza z Chiana- údolia v provincii Toskánska v strednom Taliansku, ktoré je miestom, kde sa tiež vyrába víno Chianti. Plemeno vzniklo predovšetkým v západnej a centrálnej časti Talianska, kde bolo chované v najrôznejších podmienkach. Aj preto sa tento dobytok líši vo veľkosti, type v rámci regiónu. Exteriérovo najväčší zástupcovia tohto plemena, pochádzajúci z roviny Arezzo a Siena boli základom plemenárskej práce v Spojených štátoch a Kanade. Až do nedávnej doby boli zástupcovia plemena Chianina v Taliansku používaní predovšetkým ako ťažné zvieratá. S príchodom modernej mechanizácie do poľnohospodárskej praxe bol hlavný dôraz kladený na maximálnu schopnosť produkovať hovädzie mäso. Počiatočná selekcia zvierat v plemenárskej práci mala hlavnú požiadavku produkovať veľké zvieratá, so značnou dĺžkou nôh a výrazným osvalením. Pri výbere zvierat bol tiež požadovaný veľký telesný rámec. Až neskôr bola selekcia na produkciu hovädzieho mäsa spojená s požiadavkou zachovania veľkosti plemena a zlepšením intenzity rastu. 

V roku 1971 bola genetika plemena Chianina predstavená aj v USA, keď boli dovezené prvé inseminačné dávky z Talianska. Prvé roky bola genetika tohto plemena v USA zabezpečovaná výhradne dovozom inseminačných dávok. Následne Spojené štáty zakázali dovoz hovädzieho dobytka zo všetkých krajín, ktoré mali slintačku a krívačku (Taliansko bolo jednou z týchto krajín). Z uvedeného dôvodu boli v Taliansku zriadené súkromnékaranténnej stanice, kde bola zabezpečená výroba inseminačných dávok, ktoré boli následne odoslané chovateľom do USA. Plemeno zohralo úlohu aj pri modernizácii ďalších plemien, ako je Romagnoli a Marchigiana. Chianina sa v súčasnosti používa ako terminálne otcovské plemeno pre producentov hovädzieho mäsa. Plemeno bolo v šľachtiteľských programoch využité tiež v kombinácii s inými plemenami ako je Chiangus, Chimaine a Chiford.

Popis plemena
Porcelánovo biele plemeno Chianina je najväčšie plemeno hovädzieho dobytka na svete. Má krátku srsť, ktorá je v odtieňoch od bielej až po oceľovo šedú farbu. Obe pohlavia majú tmavo pigmentovanú kožu, vrátane čierneho jazyka, mulca a očí. Táto pigmentácia poskytuje vynikajúcu odolnosť proti rakovine očí. Krátke rohy sú vyhnuté dopredu, zvyčajne čiernej farby hlavne u mladších zvierat. Pribúdajúcim vekom smerom od základne sú rohy svetlejšie. 

Najvýraznejšou charakteristikou tohto plemena je dobre definované osvalenie. Končatiny sú dlhšie než u väčšiny plemien. Samotné telo svojou dĺžkou nie je rovnako proporcionálne ako pri plemenách s kratšími končatinami. Osobitý vzhľad plemena tiež dáva pomerne dlhá a rovná hlava. Priemerná krava meria v kohútiku 150-160 cm. Jej priemerná hmotnosť je 800 – 1 000 kg. Priemerný býk meria v kohútiku 160-175 cm, hmotnosť 1 150 – 1 280 kg. Neobvyklé nie sú ani kravy cez 160 cm a býky nad 180 cm. Stáda, ktoré často využívajú na kríženie práve býkov plemena Chianina dosahujú vynikajúcu intenzitu rastu u potomkov týchto krížencov. Kravy majú často malé vemená a ich produkcia mlieka je nižšia. Nižšia produkcia mlieka nie je prekvapujúca, pretože plemenárska práca bola zameraná hlavne na produkciu mäsa. Chianina je neskoré plemeno. Mäso je červené, takmer bez odpadu, zachováva si svoje mramorovanie. Zaujímavosťou je žltá farba narodených teliat, ktorá zbelie medzi 30 až 260 dňami veku.


Prednosti plemena Chianina:

• Chianina je všeobecne používaná ako otcovské terminálne plemeno s cieľom vytvoriť veľký
telesný rámec 
• Rámec, veľkosť tela – najväčšie plemeno
• Veľmi malé problémy priebehu pôrodov –teľatá majú jemnú a malú hlavu a tiež malé rohy
• Vysoká tepelná tolerancia
• Odolnosť voči chorobám a parazitom z pevnej pigmentovanej čiernej kože
• Dobre definované svaly, ktoré zaisťujú vynikajúce chudé, mramorované hovädzie mäso
• Pevné paznechty a končatiny

Distribúcia 
Dobytok Chianina v súčasnosti možno nájsť v Taliansku, Austrálii, na Novom Zélande, v USA, Brazílii, Kanade a od roku 2011 vďaka chovateľovi AGRA - VÁH, s.r.o., Varín, tiež na Slovensku.

Produkcia mäsa 
Pri produkcii hovädzieho mäsa, je plemeno Chianina vyberané pre jeho vynikajúce rastové schopnosti. Priemerné denné prírastky môžu presiahnuť 2 000 g. Ďalej sa plemeno vyznačuje vysokou kvalitou mäsa, toleranciou voči teplu a slnečnému žiareniu a odolnosťou voči chorobám a hmyzu vo väčšej miere, než mnoho iných plemien. Ideálna porážková hmotnosť je 650-700kg, ktorú plemeno dosahuje vo veku 16-18mesiacov. Výťažnosť je na úrovni 64%-65%. Samotné mäso je preslávené svojou kvalitou a nutričnou hodnotou. V krajine pôvodu - Talianskusa mäso predáva za zvýhodnené ceny. Predaj je zabezpečovaný len schválenými mäsiarmi, ktorí majú právo vystavovať tzv. „predajný doklad“, ktorý potvrdzuje plemeno, dátum narodenia a porážky, identifikačné číslo a ďalšie údaje o zvieratách, tak aby zaručil a garantoval pôvod porazených zvierat.

Kríženie
Plemeno Chianina je široko používané pre kríženie. V Spojených štátoch bolo plemeno Chianina využívané pri krížení s inými plemenami s cieľom znížiť obsah tukov v mäse. Súčasne je používané pre prenos veľkosti, intenzity rastu a jeho relatívne nízku hmotnosť skeletu. Bolo zistené a potvrdené, že prenos vlastnosti, ako je rast, kvalita mäsa, odolnosť proti teplu, chladu, hmyzu, chorobám a výborná adaptácia v nevyrovnaných podmienkach sú prenášané na potomstvo. Prvé krížence, teľatá v USA Chianina x Angus (Chiangus) sa narodili v roku 1972 v Kalifornii.